Calendula officinalis, známa aj ako Nechtík lekársky, je prospešná pre naše zdravie. Má mnoho liečivých, antiseptických a protizápalových vlastností a najmä úžasné účinky v dermatológii. V spoločnosti Boiron venujeme veľkú pozornosť zachovaniu všetkých jeho výhod, od pestovania kvetu až po jeho spracovanie.

Nechtík lekársky je známy aj ako "Calendula". Názov pochádza zo solsequia. Latinské slovo zložené zo sol (slnko) a sequi (nasledovať) znamená "ktorý nasleduje slnko". Kvety Nechtíka lekárskeho majú jedinečnú schopnosť prispôsobovať sa pohybom slnka. V noci sa zatvárajú a znovu sa otvárajú, keď sa počas dňa opäť objaví slnko.

Page color (italic)

Calendula officinalis je šľachtená rastlina. Pestuje sa najmä na rovinách alebo v stredne vysokých horách a darí sa jej na teplých a slnečných miestach. V Európe sa vyskytuje najmä v okolí Stredozemného mora. Vďaka svojej schopnosti sledovať pohyb slnka má Calendula officinalis mimoriadne dlhé obdobie kvitnutia, ktoré trvá od začiatku leta do neskorej jesene. Jeho kvety však nevydržia dlho a rastlina nie je mrazuvzdorná.

Calendula officinalis sa používala ako liek už v staroveku. Nebol to však jej jediný úžitok. Cenili si ju aj ako farbivo, kozmetický prostriedok a dokonca aj ako potravinu. Až neskôr grécka, indická a arabská civilizácia objavili všetky jej liečivé účinky. V Európe v 12. storočí svätá Hildegarda citovala Nechtík lekársky vo svojom diele o medicíne. Zdôrazňovala jeho prínos pri zápalových ochoreniach pokožky hlavy, mliečnej chrasty u detí a črevných problémoch.

Niekedy je obrázok hodný 1000 slov. Objavte vedecké názvy účinných látok v Nechtíku lekárskom a ich priaznivé účinky na naše zdravie.

Calendula officinalis má mnohé dermatologické účinky, či už sa používa ako masť, krém, balzam alebo olej. Pôsobí antioxidačne, hydratačne a má regeneračné účinky na bunky pri zápaloch, podráždení a popraskanej pokožke. Calendula officinalis je tiež antiseptická a antibakteriálna. Má tiež hojivé a upokojujúce vlastnosti, najmä pri intoleranciách a popáleninách spôsobených vystavením sa slnku.

Spoločnosť Boiron spolupracuje s certifikovanými ekologickými pestovateľmi, ktorí dodržiavajú veľmi prísne predpisy. Naše metódy pestovania sú navrhnuté tak, aby mali minimálny vplyv na životné prostredie. Spotrebuje sa pri ňom veľmi málo vody a nepoužívajú sa pri ňom žiadne hnojivá ani pesticídy. A aby sme ešte viac znížili vplyv našej činnosti na životné prostredie, uprednostňujeme regionálne partnerstvá. Calendula officinalis, ktorú používame, pochádza najmä z Francúzska: Maine & Loire, Drôme, Ardèche a Corrèze.

Zber sa uskutočňuje počas obdobia kvitnutia, od konca júna do októbra. Kvety nechtíka sa zbierajú čerstvé, s maximálnou dĺžkou stonky 15 cm. Potom sa ukladajú do debničiek, pričom sa dbá na to, aby sa nepomliaždili. Po príchode do laboratória sa botanickou kontrolou identifikuje a overí druh. Kvety nechtíka lekárskeho sa potom podrobia fyzikálno-chemickým a mikrobiologickým analýzam a skontroluje sa, či neobsahujú pesticídy a nečistoty. Na konci výrobného procesu sa každá získaná dávka extraktu starostlivo skontroluje podľa špecifikácií francúzskeho liekopisu.

Pohľad Svetovej zdravotníckej organizácie

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uznáva Calendula officinalis ako „vonkajší liek na povrchové rany, mierne zápaly kože a ústnej sliznice, rany a žilové vredy“(2).

• Wichtl M, Anton R. Plantes thérapeutiques, Ed. Tec & Doc, 1999, 88-91.
• Conseil de l'Europe Préparations de plantes utilisées en tant que matières premières dans les
préparations cosmétiques ; Ed. Conseil de l'Europe, 1989, 112.
• Vidal-Ollivier E., Babadjamian A., Maillard C., Elias R., Balansard G. Identification and determination
using high-performance liquid chromatography of six saponosides in flowers of Calendula officinalis L.
Pharm. Acta Helv., 1989, 64(5-6), 156-158.
• Newall C.A., Anderson L.A., Phillipson J.D. Herbal medicines : A guide for health-care professionals
Ed. The Pharmaceutical Press, London, 1996, 58-59.
• Andersen FA, Bergfeld WF, Belsito DV, Hill RA, Klaassen CD, Liebler DC, Marks JG Jr, Shank
RC, Slaga TJ, Snyder PW. Final report of the Cosmetic Ingredient Review Expert Panel amended
safety assessment of Calendula officinalis-derived cosmetic ingredients. International journal of
toxicology 2010, 29(4 Suppl):221S-243S.

(2) Monographie de l’OMS , page 35 > https://apps.who.int/iris/bitstream/handle/10665/42052/9789241547024_eng.pdf?sequence=2&isAllowed=y%20page%2089

Calendula officinalis, známa aj ako Nechtík lekársky, je prospešná pre naše zdravie. Má mnoho liečivých, antiseptických a protizápalových vlastností a najmä úžasné účinky v dermatológii.

Nechtík lekársky : ochráni nás pred viacerými problémami | Boiron

Gelsemium sempervirens je nádherná okrasná rastlina. Nenechajte sa však oklamať jej peknými žltými kvetmi: jej korene obsahujú vysoko toxický alkaloid. A hoci sa Gelsemium sempervirens kedysi používalo pre svoje antineuralgické vlastnosti, dnes sa už neodporúča používať vo fytoterapii.

Gelsemium sempervirens (Gelsemio) alebo Jazmínovec vždyzelený

Gelsemium sempervirens je známy aj ako jazmínovec vždyzelený, pretože rastie divoko vo vlhkých lesoch na juhovýchode Spojených štátov. Gelsemium sempervirens je rozpoznateľný podľa voňavých žltých kvetov a plodov, ktoré sú tobolky obsahujúce krídelkovité zrniečka, a môže dorásť až do výšky 5 metrov. Za svoj latinský názov vďačí Gelsemium sempervirens svojim vždyzeleným listom, ktoré nežltnú. V skutočnosti sempervirens doslova znamená vždyzelený.

Používanie Gelsemium sempervirens v čase

Gelsemium sempervirens bolo do Európy dovezené v 17. storočí. Spočiatku bol iba okrasnou rastlinou, cenenou pre svoje stále zelené listy a pekné, voňavé žlté kvety. Až koncom 19. storočia sa Gelsemium sempervirens začalo používať ako liečivo. V tom čase sa odporúčalo najmä na boj proti horúčke, ale predpisovalo sa aj ako antispazmodikum a analgetikum, najmä pri neuralgii tváre a zubov. V tom čase bolo Gelsemium sempervirens veľmi obľúbeným liekom v Spojených štátoch a Nemecku. Teraz vieme, aké toxické môžu byť jeho alkaloidy. Preto sa jeho tradičné používanie vo fytoterapii už neodporúča.

Účinné a zároveň toxické zložky Gelsemium sempervirens sa nachádzajú najmä v podzemných častiach rastliny. Tie sa na jeseň vykopú, oddelia od nadzemných stoniek, potom sa rozrežú a usušia. Oddenky a korene obsahujú množstvo alkaloidov, z ktorých hlavný je gelsemín. Starí ľudia ho používali ako liek pre jeho antineuralgické vlastnosti.

Ak nebolo spracované zdravotníckymi pracovníkmi, odpoveď je jasná: áno, „surová“ rastlina by sa nemala konzumovať v takejto podobe. Jej hlavný alkaloid, gelsemín, môže byť toxický pre dýchací systém. Navyše sa uvádza, že Gelsemium sempervirens je nebezpečný pre včely a vo veľkých dávkach sa považuje za smrteľný pre hospodárske zvieratá.

Gelsemium sempervirens je krásna okrasná rastlina. Nenechajte sa však oklamať jej peknými žltými kvetmi: jej korene obsahujú vysoko toxický alkaloid.

Gelsemium: pozor na jeho kvety, toxická verzia jazmínu | Boiron

Echinacea, latinsky Echinacea angustifolia, je jednou z mnohých liečivých rastlín, ktoré pôvodne používali Indiáni. Dnes farmaceutické laboratóriá využívajú výhody celej čerstvej rastliny a vlastnosti jej koreňov, v ktorých sa koncentrujú hlavné účinné látky, na vývoj liečebných postupov.

Echinaceu ako liečivý prostriedok prvýkrát používali indiánske národy na veľkých pláňach. Čerstvú rastlinu drvili alebo žuli jej korene a potom ju aplikovali na rany a hadie uštipnutia. Keď do Ameriky prišli európski osadníci, tiež si osvojili Echinaceu. Od roku 1800 ju začali používať a predpisovať americkí lekári. V dvadsiatom storočí nahradili používanie rastliny antibiotiká. Iba nemeckí lekári ju naďalej používali. V skutočnosti to bol jeden z nich, Gerhard Madaus, ktorý v roku 1938 uskutočnil prvé vedecké štúdie o Echinacei. Dnes je Echinacea nepochybne najpredávanejšou fytoterapeutickou rastlinou v Spojených štátoch na posilnenie imunitného systému.

Echinacea je rastlina pochádzajúca zo Severnej Ameriky. Vyskytuje sa v Skalnatých vrchoch a na veľkých pláňach, ako aj v Missouri a Alabame. Vo Francúzsku ju možno nájsť v záhradách, kde je vysoko cenená pre svoje okrasné vlastnosti. Echinacea patrí do čeľade astrovitých (Asteraceae), veľkej čeľade liečivých rastlín, ktorá bola predtým známa ako zložkovité (Compositae). Za svoje meno vďačí „tŕnistému“ stredovému kotúču svojich kvetov, pričom „echino“ znamená v gréčtine tŕň.

Echinacea je 10 až 60 cm vysoká bylina, ktorá vyzerá trochu ako veľká sedmokráska s fialovými vypuklými kvetnými hlávkami rôznych odtieňov farieb a visiacimi kvetmi po okrajoch. Existuje niekoľko druhov Echinacey. Druh, o ktorom tu hovoríme, je Echinacea úzkolistá s úzkymi listami.

V čerstvom stave je veľmi cenená vo farmaceutických laboratóriách, ktoré využívajú jej korene, v ktorých sa koncentrujú hlavné účinné látky, aj celú rastlinu na vývoj liečivých prípravkov. Echinacea, ktorú používame v spoločnosti Boiron, je vždy organická a má francúzsky alebo európsky pôvod.

Echinacea obsahuje deriváty fenolových kyselín, ako sú kyselina cichorická a echinakozid, ako aj alkylamidy a polysacharidy. Všetky tieto účinné látky sú známe svojou schopnosťou stimulovať imunitnú aktivitu niektorých bielych krviniek, ktorých úlohou je ničiť infekčné mikroorganizmy. 

Echinacea je symbolickou rastlinou modernej fytoterapie a francúzsky liekopis ju považuje za liečivú. Celá čerstvo kvitnúca rastlina je uvedená v zozname homeopatických prípravkov. Sušený koreň je uvedený v Európskom liekopise.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uznáva tradičné používanie koreňa Echinacea angustifolia a listov a kvetov E. purpurea „pri liečbe prechladnutia a infekcií horných dýchacích ciest vďaka ich imunostimulačnému účinku“, ale aj „pri liečbe infekcií močových ciest“ a v prípade E. purpurea „pri zlepšení hojenia rán a liečbe zápalov kože“ (1).

(1) Zdroj Vidal : https://www.vidal.fr/parapharmacie/phytotherapie-plantes/echinacees-echinacea-angustifolia.html, Máj 2023.

Echinacea: Prevzaté z indiánskeho liekopisu | Boiron

Východný biely céder, známy aj ako biely céder Kanady, nie je len jedným z najobľúbenejších stromov na výsadbu živých plotov. Kedysi ho používali indiáni ako liečivú rastlinu a dnes ho farmaceutický priemysel, a najmä spoločnosť Boiron, vie premeniť na zdraviu prospešné riešenia.

Tuja západná (Thuya occidentalis) je rozšírená v Kanade a Severnej Amerike. Vyskytuje sa takmer všade na severoamerickom kontinente. Je pomerne odolný, dobre znáša mráz a na svoj rast nepotrebuje bohatú pôdu. Väčšinou rastie osamotene a uprednostňuje miesta, kde mu iné stromy nemôžu konkurovať, t. j. močiare, vlhké lesy a niekedy aj skaly.

Tuja západná je druh ihličnanu z čeľade kuprovitých. Je známa aj ako Thuya occidentalis. Je to malý strom, ktorý zvyčajne dosahuje výšku okolo dvadsať metrov a jeho kmeň má priemer 40 cm. Jeho kôra je červenohnedá. Jeho konáre sú rozprestreté a previsnuté. Jeho listy pozostávajú z vetvičiek pokrytých malými stálezelenými listami, šupinatými a prekrývajúcimi sa v 4 radoch, ktoré sú na vrchnej strane tmavozelené a na spodnej strane žltozelené. Plodom je hladká vajcovitá šiška s dĺžkou 8 až 12 mm a šírkou 4 až 5 mm.

Strom, ktorý sa pestuje pre jeho mnohé výhody

Drevo Tuje západnej má mnoho vlastností. Veľmi málo sa rozkladá, preto sa často používa na výrobu plotov a vonkajších šindľov. Vďaka svojej ľahkosti je ideálne na výrobu dekoratívnych nástenných dosiek. Je tiež vynikajúcim prírodným odpudzovačom molí, pretože má pomerne silný zápach. A keďže je ľahko horľavý, môže sa používať aj na podpaľovanie. Thuya západná je však známa predovšetkým ako okrasná drevina na výsadbu živých plotov v našich záhradách.

Ďakujeme pôvodným obyvateľom Ameriky!

Tak ako väčšina rastlín pochádzajúcich zo Severnej Ameriky, aj Tuju západnú si Európania osvojili vďaka Indiánom, ktorí ju vedeli využívať. Počas druhej výpravy Jacquesa Cartiera do Kanady v zime roku 1535 postihla posádku epidémia skorbutu. Indiáni ponúkli Francúzom rastlinu, ktorá ich mala vyliečiť. Cartier priniesol so sebou vzorky, ale až v 20. storočí sme presne vedeli, o akú odrodu rastliny ide. Bol to quebecký botanik Jacques Rousseau, ktorý určil, že liek sa vyrába z rozdrvených cédrových listov a kôry, ktoré sú bohaté na vitamín C.

Thuya occidentalis: dodnes liečivá rastlina

Čo vedcov zaujíma na Tuji západnej, sú jej vetvy. Tie, s ktorými pracujeme v spoločnosti Boiron, sa zbierajú na jar v regióne Auvergne Rhône-Alpes. Potom sa rýchlo spracujú, aby sa zachovali všetky ich účinné látky. Výsledná materská tinktúra obsahuje triesloviny, flavonoidy a éterické oleje, ktoré sa skladajú najmä z thujónu. Pozor: thujón je vo vysokých dávkach neurotoxický a môže spôsobiť hnačku a gastroenteritídu.

Východný biely céder, známy ako biely céder Kanady, je cenený nielen v záhradách. Kedysi ho indiáni používali ako liečivú rastlinu a jeho bohatý obsah vitamínu C má výhody, ktoré vieme premeniť na zdravotné riešenia.

Tuja východná: Ideálna pre záhradné živé ploty, ale nielen pre ne. | Boiron

Valeriánu lekársku, známu tiež aj aj ako mačací koreň, ocenia nielen mačky. Používa sa aj pri úzkosti a poruchách spánku. V spoločnosti Boiron pracujeme s Valeriánou lekárskou, ktorá sa zbiera čerstvá a pestuje sa len vo Francúzsku. To je najistejší spôsob, ako zabezpečiť najvyššiu kvalitu a zaručiť jej blahodarné účinky.

Už v starovekom Grécku sa slávni lekári Hippokrates, Dioskorides a Galén zmieňovali o výhodách Valeriány lekárskej pri liečbe nespavosti. Neskôr ju používali aj Rimania na liečbu búšenia srdca a arytmie. Podľa jazykovedcov je navyše názov Valeriána lekárska odvodený od latinského slovesa "valere", čo znamená „byť silný“.  Upokojujúcu silu Valeriány lekárskej objavili aj indiáni. Drvili sušené korene rastliny, aby získali prášok, ktorý užívali v prípade epileptických kŕčov. Chemické zloženie Valeriány lekárskej je dodnes predmetom mnohých výskumov. Táto rastlina ešte neodhalila všetky svoje blahodarné účinky.

Kde môžeme nájsť Valeriánu lekársku?

Valeriána lekárska, známa aj ako mačací koreň, je odolná bylina, ktorá sa vyskytuje na vlhkých miestach. Možno ju nájsť pri potokoch a riekach. Darí sa jej aj na mierne močaristých lúkach. V Európe rastie v miernych oblastiach pod 1000 m n. m. Vo Francúzsku sa Valeriána lekárska nachádza a pestuje najmä na východe.

Valeriána lekárska má duté, ryhované stonky, ktoré dosahujú priemernú výšku 1 meter, niekedy až 2 metre. Rozpoznať ju možno aj podľa veľkých, bielych alebo bledoružových kvetov, ktoré tvoria dáždnikovité koruny na vrchole stonky. Čerstvá rastlina nemá žiadny zápach. Až po rozdrvení koreňov sa uvoľní charakteristická vôňa Valeriány lekárskej. Táto známa vôňa odjakživa priťahuje mačky vďaka svojmu euforickému a omamnému účinku, ktorý prispieva k ich pohode.

Prvá odpoveď na otázku „Kedy by ste mali užívať valeriánu?“ znie: proti nespavosti. Je známe, že Valeriána lekárska má priaznivý účinok na spánok, v prípadoch nervových porúch spánku. Jej podzemok a vedľajšie korene obsahujú množstvo účinných látok vrátane iridoidov, ktoré majú sedatívny účinok proti rozrušeniu, nespavosti a búšeniu srdca. Čerstvý koreň Valeriány lekárskej je uvedený vo francúzskom liekopise pre homeopatické lieky.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je Valeriána lekárska „mierne sedatívum, ktoré dokáže podporiť spánok“, najmä ak je nespavosť spojená s úzkosťou. WHO uznáva jeho účinnosť pri zlepšovaní kvality spánku, najmä počas tzv. ľahkých fáz spánku. (1)

(1) Monografia WHO, zväzok 1, strana 272 >> https://apps.who.int/iris/bitstream/handle/10665/42052/9789241547024_eng.pdf?sequence=1&isAllowed=y%20page%2089

Valeriánu lekársku, známu aj ako mačací koreň, ocenia nielen mačky. Používa sa aj pri úzkosti a poruchách spánku.

Dr Khalil Taoubi

Články, na ktorých sa autor podieľal